|
Z autorovej tvorby
„ŠUVIKS“ – prípoviedka starých mazákov
1. časť
motto : Vojenčina je šuviks
Päť rokov – nech ich už človek počíta po jednom alebo naraz – je dosť dlhý čas v ľudskom živote.
Dieťa sa počas nich vyvinie zo „zemeplaza“ cez „štvornožca“ na malé ľudské stvorenie, čo vie stáť,
chodiť a behať na dvoch nohách. V tom istom čase sa naučí rátať do desiatich a vysloviť tristo-štyristo slov.
Ak otec a mať majú zavše čas, vysvetlia mu, že prasce nie sú jeho bratmi a sestrami a že sa nemá s nimi váľať
v mláke pri hnojisku. Časom sa mu dostane poučenie, že zubná kefka je na čistenie zubov a nie na drhlenie podlahy,
napokon sa tiež dozvie, na čo je lyžica a na čo pohár alebo šálka.
Beda ti však človeče, ak si zapamätáš niečo z týchto poučiek, keď ťa oblečú do vojenského mundúra! Prískoky v blate,
lajnách alebo pľušti pri riečke Slatine ťa presvedčia, že si človekom iba podľa mena. Pri vojsku sa znovu musíš stať
„zemeplazom“ poprípade „štvornožcom“, kým si neosvojíš niečo, čo sa nazýva disciplínou. Potom, ale len potom, sa môžeš
sa stať skutočným „zeleným uchom“, lebo si sa konečne naučil, kde máš ľavú a kde pravú nohu. Tento pokrok ti po istom
čase pomôže pri koordinácii kľavej mysle s kľavými údmi, obzvlášť keď ti prískoky a drepné pochody zaočkujú do špiku
kostí. Osvojíš si, že šálku nemáš umývať pod kohútikom umyváka, ale že máš ako dobrý vojak behať po vodu s lyžičkou. No
hlavnú skúšku vojenskej disciplíny zložíš iba vtedy, keď prijmeš bez mihnutia prikázanie, že zubná kefka má byť na drhnutie
podlahy a nie výlučne na čistenie zubov.
Áno pán slobodník! Na rozkaz, pán desiatnik!
- - - - - - -
Prískoky, drepy, rojnice, dlhé pochody po okolitých dedinách a lesoch s päťdesiatimi funtami piesku v torbe na chrbte
– všetko toto bolo treba aspoň pre tých, čo si k vojsku okrem kufra priniesli aj hodne sadla okolo pása. Ale šikanovačky s
nosením vody v lyžici alebo s drhnutím podlahy zubnou kefkou – načo mali byť tie? A aký zmysel mohlo mať čistenie vnútra
polohorúcich kachlí pred večernou inšpekciou? Či si veliteľ izby neobtrel každý večer aspoň štipku popola na svoje biele rukavičky?
Obtrel. Zakaždým obtrel. A strelník-ašpirant Jozef Bukovčan, maturant priemyselnej školy, musel volať do otovorených kachlí ako
desiatky iných pred ním, že je najlenivejším vojakom posádky. Strelník-ašpirant Kurt Schlosser, absolvent právnickej fakulty,
volal zas iný večer, že je nejnemotornejším príslušníkom celej posádky. Na mňa prišiel rad – nikdy na to nezabudnem – v sobotu,
15. februára, keď som musel pekne pomaly a zreteľne zvolať :
„Ja,
strelník-ašpirant
Andrej Činčura,
som najsprostejší
vojak
celej zvolenskej posádky.“
Keď som vyznal svoj hriech cez megafón komína našich kachlí, veliteľ izby rozkázal pootvárať všetky okná. Z ostatných barakov
ohlášali sa ako ozvena ďalší hriešnici, ktorí tiež museli verejne doznať svoje „viny“. Čím bol vinník vzdelanejší, tým sme jeho
oznamy slýchali častejšie...
autor : Andrew Cincura, asi 1955
korekcia : Ľubo Činčura, určite 2012
|
|
